...vláčikom Záhoráčikom do Plaveckého Podhradia, odtiaľ pešo za 2 dni do Záhorskej Bystrice

Posledné júlové dni ukazovala predpoveď počasia krásny, slnečný víkend bez rizika dažďa. Teploty mali byť pomerne vysoké, typické letné.

Rozhodli sme sa preto vyraziť na dvojdňový peší výlet, ktorý by mal preveriť naše schopnosti pripraviť sa na a zvládnuť 20 až 30 km denne s ťažšími ruksakmi a skoro kompletnou výbavou na viacdňovú turistiku.

Plán v skratke

  1. Presun vlakom z Bratislavy do Plaveckého Podhradia vlakom.
  2. Dvojdňová cesta späť do Bratislavy, väčšinou po červenej značke.

Presun mal byť bez stanu, chceli sme nájsť vhodné miesto na spánok cestou - pôvodný plán napríklad na Veľkej homole.

Deň prvý

Prvá fotografia dňa - rušeň na ZŠT Lamač

V sobotu sme ráno o 8:30 nasadli na zastávke ŽST Lamač na turistický vláčik Záhoráčik. Napriek peknému počasiu bol vlak poloprázdny a v pohode sme si našli miesto na sedenie v tieni. A keď sa tieň presunul, tak sme sa mohli presunúť aj my. Celkovo bola Bratislava trochu vyľudnená, veľa parkovacích miest bolo voľných, cesty prázdnejšie... Takže ľudia asi niekam odišli, robili sme si srandu, že všetci idú na Rysy a čakajú tam v rade (šírili sa vtedy videá a fotky stoviek ľudí v rade na chodníkoch) :)

Čím ďalej smerom k Plaveckému Podhradiu, tým sa nám zdala byť trať zanedbanejšia a vlak išiel pomalšie. V jednej chvíli musel vlak brzdiť kvôli stádu zveri, ktorá bola v okolí trate a asi aj na trati. Zver sa podarilo odohnať a cestujúcim sa naskytol pekný pohľad na veľké stádo vedľa trate, kde sa ešte na záver odohral malý súboj dvoch samcov - postavili sa na zadné a narazili do seba parohmi.

Zver vedľa železničnej trate

Kvôli pomalej ceste na záver sme prišli do Plaveckého Podhradia s meškaním - pôvodný čas príchodu mal byť 9:43, realita bola o približne 15 minút posunutá, takže štart výletu bol o 10:00. Čo je dosť neskoro na celodennú turistiku, ale deň bol dlhý, tak nás to veľmi netrápilo.

Plavecký hrad

Pred obecným úradom sme si po desiatich minútach chôdze dali prvé občerstvenie, aby sme vládali vystúpať na Vápennú. Tá má výšku okolo 750 metrov nad morom, pričom sme začínali z približne 200 m n.m.

Vápenná - celkom veľké prevýšenie :)

Stúpa sa nám dobre, od konca obce až na vrchol sme išli prakticky stále v tieni. Júlia našla pár bedlí, ktoré sme nemali ako využiť, tak ostali na mieste. V lese boli stopy ťažby a turistický chodník bol miestami ťažšie priechodný. Raz sme aj zle odbočili, keďže sme si nevšimli, kam pokračovala značka, našťastie to bola zachádzka dlhá len okolo 200 metrov.

Výhľady cestou na Vápennú

Cestou na vrchol Vápennej sme stretli len 2 turistov. Vrchol sme dosiahli okolo 11:50 a potom sa tam zhromaždilo okolo 8 ľudí, ktorí prišli krátko po nás z rôznych smerov. Užili sme si výhľady, dali sme si obed a pokračovali sme ďalej, smerom dole.

Výhľady z Vápennej

My na Vápennej

Klesáme do Sološnickej doliny, klesanie bolo dlhé, takže sme stratili takmer všetky nastúpané výškové metre (skoro 500). Z doliny stúpame na Sedlo Skalka a vďaka tomu už dosiahneme úroveň, na ktorej sa budeme pohybovať zvyšok dňa - okolo 500 až 740 m n.m. Sedlo Skalka a blízke okolie sme poznali už cyklovýletu, ktorý sa odohrával pred necelými dvoma týždňami. Nachádza sa tu plot, ktorý ohraničuje zvernicu Biela skala a zdá sa byť nekonečný - celkovo meria okolo 25-30 kilometrov a často ide popri turistických značkách, takže sa môže stať, že má človek  tento plot na dohľad aj niekoľko hodín takmer neustále. Zvernica bola vybudovaná v 60. rokoch minulého storočia a pred pár rokmi bola sprístupnená pre verejnosť.

Výlet prebiehal v poriadku a boli sme si istí, že máme pred sebou dva kvalitné pramene, ktoré sme spoznali podobne ako plot na nedávnom cyklovýlete. Do fliaš sa nám zmestilo spolu 2,5 litra vody, takže sme museli viackrát počas dňa hľadať pramene. Prvý prameň bol neďaleko križovatky značiek s názvom Hubálová. Posedeli sme si pri ňom, vypili veľa vody a pre istotu naplnili fľaše doplna, aj keď ďalší zdroj vody mal byť už o necelú hodinu. Tento prameň máme radi, už 2x nám veľmi pomohol. Píše sa na ňom: "Milovníkom malokarpatskej prírody venuje Milan Ružek, turista - značkár z Modry. Bez vody nemôže byť život. Chráňme tento prameň života." Ďakujeme týmto pánovi Ružekovi :) 

Prameň neďaleko križovatky ciest Hubálová

Druhý prameň bol neďaleko križovatky značiek s názvom Čermák. Nachádza sa tam aj Čermáková lúka, kde sa ľudia zabávajú, stanujú alebo prespávajú počas dlhších ciest. Zatiaľ sme tu vždy stretli pomerne veľa ľudí, takže to nie je asi miesto vhodné pre niekoho, kto hľadá úplný pokoj. Prameň bol v poriadku a tak sme tiež vypili veľa vody a zase naplnili fľaše, keďže to už mala byť posledná známa možnosť, kde sa dá získať voda v prvý deň výletu.

Po oddýchnutí a doplnení zásob vody sme sa vydali ďalej po červenej značke smerom na Pezinskú Babu. Pôvodne sme mali z lúky pokračovať po iných značkách na Veľkú homoľu a prespať tam, ale ešte nás čakalo veľa hodín svetla a tak sme sa rozhodli pokračovať ďalej a prejsť viac kilometrov počas prvého dňa.

Vrchol kopca Skalnatá sme na bicykli obišli, teraz pešo sme si ho vychutnali naplno a opäť sme sa vďaka nemu dostali do výšky 700 m n.m a neskôr aj okolo 740 m n.m (Čertov kopec). Táto výška je mimochodom v prípade Malých Karpát pomerne výnimočná, "malokarpatských sedemstoviek" je len 11 - 13 (v závislosti od počítania bezmenných vyvýšenín) a na tomto výlete sme zdolali 4 - Vápenná, Skalnatá, malý výbežok v blízkosti Čertovho kopca a Čmeľok.

Skalnatá tiež ponúka pekné výhľady, v pozadí Vápenná

Keďže už hodinky ukazovali čas okolo 18:30 a deň sa pomaly chýlil ku koncu, uvažovali sme o mieste spánku. Bavili sme sa o Čmeľku, alebo Pezinskej Babe. Ako sme sa blížili k Čmeľku, čakali nás aj veľmi prudké klesania, na ktorých sme s bicyklami veľmi trpeli opačným smerom. Čmeľok sme dosiahli okolo 19:00, od prespávania na ňom nás odradili rôzne vysielače na vrchole a tabule upozorňujúce na nebezpečné žiarenie.

Čmeľok - pekná lúka, ale výstražné tabule, kamery a žiarenie :) 

V klesaní na Pezinskú Babu malo byť viacero lúk a teda miest, na ktorých sme chceli spať. Vždy bol ale nejaký problém, buď bol prítomný nevhodný terén, alebo bola oblasť veľmi zarastená, alebo blízko chodníka. Motorkárov bolo niekedy tiež dosť počuť. Tak sme pokračovali až na samotnú Pezinskú Babu, kde sme si sadli na klasické miesto, kde sedávame na iných výletoch - na lavičky vedľa chaty na zjazdovke. Na zjazdovke a v okolí sme našli pár vhodných miest na spánok, ale v oblasti bolo veľa ľudí a chceli sme súkromie. Tak sa plán opäť zmenil, najedli sme sa a vyrazili sme ešte ďalej, s 29 km za sebou a neznámym počtom pred sebou.

Pezinská baba - lyžiarsky svah, vľavo Čmeľok

Oddych na Pezinskej babe

Chceli sme pokračovať kým nenájdeme vhodné miesto, na mobile sme si našli napríklad vrchol Somár alebo lúku Šenkárka - vyhrala Šenkárka, keďže na nej mali byť dva zdroje vody, ktorá nám už dochádzala.

Onedlho sme už museli vytiahnuť svetlá. A začalo najväčšie dobrodružstvo - približne hodina a pol kráčania, kedy mesiac svietil viac ako slnko a jediné živé tvory bola lesná zver. Pomerne veľký problém robili diviaky, museli sme kvôli nim niekedy stáť, nahlas sa rozprávať aby išli ďalej a potom opatrne prechádzať v ich blízkosti. Malé diviaky sú zlaté, ale keď je ich veľa a majú pri sebe aj rodičov, začína to byť trochu nebezpečné.

Cestou z Pezinskej Baby pomaly ale isto prichádzala noc

Večerné Konské hlavy

Noc už prišla, mesiac nám svietil (odrážal svetlo :)) na cestu

Ako sa blížime k lúke Šenkárka, prebiehajú okolo nás ďalšie diviaky. Na samotnej lúke nás privíta akurát pár sŕn. Ďalej sme už nechceli ísť, našli sme prístrešok s vhodným priestorom pre spánok a zmierili sme sa s tým, že s tou zverou budú ešte asi problémy. V prístrešku sme zatarasili lavičkami otvorené časti a začali sme sa pripravovať na spánok, po prejdených 35 kilometroch sme boli už dosť unavení. Užili sme si ešte pohľad na hviezdnu oblohu. Mali sme šťastie a videli sme naraz padajúcu hviezdu.

Stále sme počuli zvuky zvery, dúfali sme, že sú to srny. Počas zaspávania sme začuli viackrát hlasné kvíkanie, tak sme si povedali niečo v zmysle, že to nie sú určite srny a neostáva nám nič iné, len sa pokúsiť zaspať. Vždy keď sme boli chvíľu hluční tak sa zver utíšila, niekedy na chvíľu aj odišla, ale vždy sa vrátila - tá lúka bola ich obľúbená. Spánok nebol práve najkvalitnejší kvôli strachu zo zvery a tiež teplota klesla nižšie, ako sme čakali. Patrika zobudilo 5 rán, z ktorých boli 3 veľmi silné a 2 slabšie - neskôr to po zhodnotení všetkých skúseností pripísal bojujúcim samcom vysokej zvery. Oboch nás zobudilo "chrápanie". Júlia si myslela, že chrápe Patrik, Patrik si myslel, že chrápe Júlia alebo niekoho brucho vydáva zvláštne zvuky. Júlia ticho prelomila a začali sme sa nahlas rozprávať o tom, že to nebude naše chrápanie ale nejaký blízky veľký diviak, ktorého musíme odplašiť. Bolo to tesne pred štvrtou hodinou a tak sme debatu ukončili tým, že keď onedlho začne svitať, snáď sa zver pohne a pôjde inde. Zaspali sme znovu, Júliu zobudilo nejaké auto prechádzajúce okolo skoro ráno a Patrik zažil približne dve hodiny najkvalitnejšieho spánku v tú noc.

Deň druhý

Ranné vstávanie bolo drsné, Patrik vstal tesne pred šiestou (to je na neho veľmi skoro :)), Júlia vstala skôr. Privítala nás zima a keď sme sa rozhýbali, išli sme hľadať vodu. Z dvoch studničiek na mape sa stala jedna kaluž pod stromom a jedna väčšia kaluž v studničke. Podľa stôp tam chodila piť akurát zver. Museli sme sa teda uskromniť a pripraviť na to, že ďalší prameň nájdeme podľa mapy najskôr po 6 km. 

Prístrešok na lúke Šenkárka

Toto mal byť náš zdroj vody č. 1 na Šenkárke

Toto mal byť náš zdroj vody č. 2 na Šenkárke

Šenkárka

Ráno okrem sviežeho vetríka a nášho kráčania počujeme nejakú veľkú párty z Limbachu/Pezinka. Lesom sa ozýva moderátor a hudba už od cca 6:00.

Pokračovali sme na vrch Somár, ktorý sme tiež dovtedy len obchádzali, lebo cykloznačka vedie pomimo. Uvažovali sme, či niekto na Somárovi nespal, keďže na internete ten vrch celkom vychválili. Naozaj, keď sme prišli hore krátko pred ôsmou, boli tam pekné priestory na stanovanie a výhľady boli jedny z najkrajších, aké sme v Malých Karpatoch videli. Nikto hore ale nespal, tak buď ľudia vyrazili skôr ako sme prišli, alebo tam nikto nebol. Na vrcholoch kopcov celkom fúkalo, tak sme boli radi, že sme nakoniec nespali tam - ranný chlad v kombinácii s vetrom by nebol práve najpríjemnejší. Možno tam aspoň nechodí tak veľa zvery ako na Šenkárku :)

Somár

Po hodine a pol kráčania odbáčame z červenej značky a hľadáme prameň. Mapa opäť sklamala, našli sme len bažinu a neskôr potok, ani riad sme si radšej neumývali. Tak nám neostávalo nič iné, len ísť cez Košarisko ďalej, do obce Borinka.

Košarisko - parkovanie pre kone

Slizniak karpatský - chránený druh, endemit (Júlia ho zbadala a veľmi nás ten pohľad potešil)

Tesne pred obcou nás mal čakať prameň, na mape bol pri ňom aj prístrešok, k prameňu viedla špeciálna značka, tak sme si hovorili, že to musí byť konečne to správne miesto. Vodu sme dopili a kráčame. Sme hladní a smädní, keďže nám dochádzalo aj jedlo, ktoré nepotrebovalo vodu na prípravu. Prechádzame náročných šesť kilometrov lesom z Košariska k prameňu nad Borinkou, stúpame, klesáme, stúpame, klesáme... Záverečné dlhé klesanie nás privádza k prameňu, s nadšením ideme k nemu skratkou a potom príde sklamanie. Okolie pekne vymurované, ale opäť iba kaluž.

Tento prameň nás mal zachrániť, namiesto toho nás sklamal

Otáčame sa späť na cestu a ideme do Borinky, cestou hľadáme na mobile obchod alebo krčmu. Obchod zavreli pol hodinu pred našim príchodom (bola nedeľa), tak sme išli do jednej kaviarne a tam sme si objednali 3 veľké kofoly a ochotne nám ešte naplnili aj fľašu vodou.

Konečne tekutiny :)

Oddych pomohol, už nás čakalo len 5 kilometrov s jedným významnejším stúpaním, takže nálada bola dobrá a tempo tiež.

Posledná foto dňa - klesanie do obce Marianka

Cieľom bola Záhorská Bystrica, lebo z nej chodí spoj MHD, ktorým sme sa chceli dostať späť domov. Autobusy odchádzali 12:30 a 12:50. Spočiatku sa nám zdalo, že prídeme akurát medzi týmito časmi a stihneme akurát ten spoj o 12:50. Keď hodinky ukazovali čas 12:20, uvedomili sme si, že už sme celkom blízko a stihneme asi aj spoj o 12:30. Tak sme zrýchlili chôdzu, nezdržovali sme sa fotením alebo inými činnosťami a dohodli sme sa, že 12:28 začíname utekať. Do rúk si dávame rúška, nech si ich môžeme potom hneď nasadiť. Pokračujeme, sledujeme minúty a 12:28 začíname utekať. 12:29 vidíme v diaľke autobus, ako sa posunul na zastávku a čaká na na odchod. Začíname šprintovať, s ťažkými a objemnými ruksakmi to nebolo práve najpríjemnejšie, ale tempo sme dosiahli dobré. Vodič nás asi videl a počkal chvíľu, keďže hodinky ukazovali 12:30 keď sme sa dostali do autobusu a po našom nastúpení sa zavreli dvere. Ďakujeme mu :) 

V autobuse sme sa vydýchali a už nás čakalo necelých 15 minút cestovania a k 22 km prejdeným počas túry sa nás čakal ešte približne 1 kilometer pešieho presunu zo zastávky domov. Naše telá dostali zabrať a šprintovanie ich dorazilo, ale celkový pocit z výletu bol veľmi dobrý.

Záver

Večer a v noci mimoriadne aktívne diviaky nepotešili, ale je to príroda, v lese sme teraz návštevníci a treba počítať s tým, že zver tam má svoj domov.

Pramene / zdroje vody zaznačené na mapách často sklamú. Ak sa na túre nenachádzajú overené pramene s dostatočne malým rozostupom, je vhodné nosiť viac vody ako sme mali my, hlavne v lete. Aspoň 2 litre na každého sa spätne zdá byť vhodné množstvo v podmienkach Malých Karpát, nech je možné aj 10+ km prejsť bez výraznejších problémov a pripraviť si aj nejaké jedlo, ktoré sa zalieva vodou.

Zistili sme, že zvládneme bez väčších problémov prejsť pešo okolo 60 km s výbavou za 2 dni. Niekedy v budúcnosti skúsime podobnú vzdialenosť prejsť za jeden deň naľahko, možno v rámci dogtrekkingu.